Slovenské národné povstanie.

Zdieľať na Facebooku

Slovenské národné povstanie bolo ozbrojené protifašistické vystúpenie slovenského ľud v roku 1944, jedna z rozhodujúcich udalostí moderných slovenských dejín.

Začalo sa 29.augusta 1944 bojovými akciami partizánov a vlasteneckých jednotiek slovenskej armády proti hitlerovským vojskám, ktoré na pozvanie klérofašistickej slovenskej vlády vtrhli na Slovensko s cieľom okupovať jeho územie, potlačiť partizánske akcie, celý národnooslobodzovací boj a protifašistické hnutie, zabezpečiť si vojenský a hospodársky potenciál i komunikácie Slovenska pre ďalšie potreby hitlerovskej armády vo vojne. Povstaniu predchádzala dôkladná politická príprava odbojových protifašistických síl, v ktorých vedúce miesto mala ilegálna KSS. Jej 5.ilegálnemu ústrednému vedeniu v zložení K.Šmidke, G.Husák a L.Novomeský sa podarilo dosiahnuť dohodu s hlavnými zložkami občianskeho odboja na Slovensku o spoločnom odbojovom programe, v jeseni 1943 založiť ilegálnu SNR a v decembri sformulovať ciele protifašistického odboja vo Vianočnej dohode. Táto sa stala základným dokumentom pre ďalší odboj, zorganizovanie ozbrojeného vystúpenia, nástup a rozvoj národnej a demokratickej revolúcie, budovanie nového zriadenia na oslobodenom území v novej Československej republike. Bolo rozhodnuté utvoriť SNR so všetkými zložkami odboja, ktoré boli ochotné dôsledne bojovať proti fašizmu a neboli zviazané starými politickými konexiami z predošlých režimov. Odmietali založiť spoločný orgán s otvorene alibistickými a spoluprácou s fašizmom skompromitovanými živlami a s takými predstaviteľmi opozície, ktorí boli vo vleku nacionálno-politických názorov a cieľov E.Beneša a čs. emigračnej vlády v Londýne. Napokon sa politickí partneri zakladajúci SNR zhodli v základnej otázke, že cieľom protifašistického zápasu je obnovenie Československej republiky. Na vznik SNR priaznivo pôsobili i nové veľké víťazstva Sovietskej armády a uzavretie československo-sovietskej zmluvy o vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci z 12.12.1943. Po utvorení SNR sa mohlo prostredníctvom nej aj účinnejšie čeliť politicky nebezpečným a nacionálne škodlivým plánom čs. emigračnej vlády vo vzťahu k Slovensku a k Slovákom. Ilegálna SNR nadviazala spojenie s niektorými demokraticky zmýšľajúcimi dôstojníkmi slovenskej armády a založila podzemné Vojenské ústredie SNR, ktoré v súlade s jej koncepciou pripravovalo vojenskú stránku povstania. Vojenských veliteľom povstania sa stal pplk.Ján Golian, vtedajší veliteľ pozemného vojska v Banskej Bystrici. Povstanie sa malo začať pri priblížení sa Sovietskej armády k slovenským hraniciam a po dohode slovenských odbojových síl s ňou spolupracovať na oslobodzovaní Slovenska spod fašistickej nadvlády, odstránení fašistického zriadenia a obnovení Československej republiky, budovanej na nových, ľudovodemokratických základoch a zahranično-politicky orientovanej na ZSSR. Koordináciu bojového vystúpenia na Slovensku s postupom Sovietskej armády mala dohodnúť delegácia SNR, ktorá na čele s K.Šmidkem 4.augusta odletela tajne do Moskvy. K.Šmidke oboznámil moskovské vedenie KSČ s politickou a vojenskou situáciou na Slovensku. Rokovania v Moskve viedli k prijatiu dokumentu O niektorých úlohách národnooslobodzovacieho boja na Slovensku. V ňom sa zdôraznili hlavné zásady a ciele pre ozbrojené povstanie na Slovensku z politického a vojenského hľadiska. V prípade pokusu nemeckých fašistických vojenských jednotiek o okupáciu Slovenska mal slovenský národ povstať a všetkými prostriedkami, využitím slovenskej armády a partizánskych oddielov oslobodiť a udržať slovenské územie s revolučnou mocou na čele. Akcie povstalcov mali otvoriť a zabezpečiť Sovietskej armáde vstup na slovenské územie. Vedúcim orgánom národnooslobodzovacieho boja a jedinou oprávnenou predstaviteľkou slovenského národa doma bude SNR. Rokovanie delegácie SNR v Moskve bolo z každej stránky úspešné a pripravilo dobré podmienky na spoluprácu slovenského odboja so sovietskymi orgánmi a československými predstaviteľmi v ZSSR. V dobe pobytu delegácie SNR v ZSSR sa udalosti na Slovensku vyvíjali prudkým tempom. Rastúca aktivita partizánskeho hnutia a rozklad štátneho aparátu, najmä na strednom a východnom Slovensku, viedli bratislavskú fašistickú vládu k prijatiu mimoriadnych opatrení. Vláda vyslala 10.augusta do Nízkych Tatier a do Veľkej Fatri vojenskú expedíciu, ktorá mala zlikvidovať partizánov. Akcia však partizánom neuškodila, pretože pplk.J.Golian inštruoval vojenských veliteľov, aby zákroky proti partizánom len predstierali. Aj partizáni boli ilegálnymi pracovníkmi zavčasu informovaní o akcii, preto sa nedali prekvapiť. Tam, kde sa slovenskí vojaci s partizánmi stretli, vznikli namiesto bojov priateľské zväzky. Mnohí vojaci pomáhali partizánom, jednotlivo i v skupinách k nim prechádzali a dávali im zbrane. Bratislavská vláda 12.augusta vyhlásila pre celé územie Slovenska stanné právo, podľa ktorého vinu za zločiny, vzbury, vraždy, úmyselné zabitie, lúpeže, podpaľačstva a poškodenie cudzieho majetku mal súdiť stanný súd, hroziaci previnilcom ťažkými trestami. Stanné právo nedosiahlo svoj cieľ. Obyvateľstvo sa nedalo zastrašiť a ďalej pomáhalo partizánom. Intenzita partizánskych akcií naďalej rástla, partizánske oddiely sa stávali zo dňa na deň početnejšími, tvorili sa celé partizánske oblasti. Od 2.polovice augusta 1944 sa na strednom Slovensku takmer denne odohrala nejaká významná antifašistická ozbrojená akcia. Rast partizánskych akcií považoval nemecký vyslanec v Bratislave za nebezpečný pre fašistický režim. Žiadal rýchle a energické zlikvidovanie partizánskeho hnutia na Slovensku nemeckými jednotkami, lebo slovenská armáda a slovenské bezpečnostné orgány nechcú proti partizánom zakročiť. Na správy o pohybe nemeckých jednotiek k moravsko-slovenským hraniciam odbojové Vojenské ústredie 25.augusta nariadilo bojový poplach a vydalo pre veliteľov posádok osobitnú tajnú inštrukciu. V nej uviedlo, že Nemci hodlajú obsadiť Slovensko a že slovenská armáda za spoluúčasti celého národa sa postaví na odpor. V posledných augustových dňoch sa protifašistické akcie na strednom Slovensku ďalej stupňovali. V Martine partizáni zajali nemeckú vojenskú misiu z medzinárodného rýchlika, internovali ju v martinských kasárňach a pri pokuse o odpor ju likvidovali. Vo viacerých mestách a obciach stredného Slovenska partizáni a odbojoví pracovníci obsadili kľúčové miesta a vyhlásili Československú republiku. V kasárňach v Brezne sa utvorilo významné stredisko pre vyzbrojovanie a vystrojovanie protifašistických bojovníkov. Dňa 29.augusta vnikli do Banskej Bystrice a obsadili dôležité objekty. Obsadili aj leteckú baštu povstania - letisko Tri duby. Nemecký vyslanec už 28.augusta po rokovaní s Tisom hlásil do Berlína, že vývoj partizánstva na Slovensku nedovoľuje, aby nemecká strana naďalej vyčkávala a že je nutné nasadiť proti partizánom vojsko a demobilizovať nespoľahlivé jednotky slovenskej armády. Prezident J.Tiso s tým súhlasil, a tak sa rozhodlo, že 29.8.1944 začne hitlerovské vojsko obsadzovať Slovensko. Bratislavská vláda nebola schopná vlastnými ozbrojenými silami potlačiť odbojové hnutie, ktoré nadobúdalo charakter národnej a demokratickej revolúcie. Ak sa chcela udržať pri moci, musela použiť proti partizánom hitlerovské vojenské jednotky. Protifašistické odbojové hnutie nemohlo čakať na návrat delegácie SNR z Moskvy, aby realizovalo dohodnuté opatrenia, lebo ešte pred jej návratom hitlerovské jednotky zaútočili na Slovensko s cieľom okupovať ho. Napriek neukončeným vojenským prípravám Povstanie muselo začať, pretože na okupovanom Slovensku by bola jeho realizácia omnoho ťažšia. Povel na začatie ozbrojeného odporu vydalo Vojenské ústredie SNR z Banskej Bystrice, ktorá sa stala centrom vojenských a partizánskych síl i politických orgánov SNP. Do povstania sa zapojili mnohé posádky slovenskej armády, avšak viaceré na západnom a severozápadnom Slovensku, ako aj 2 divízie na východnom Slovensku, disponujúce najlepšou výzbrojou a vycvičenými vojakmi, boli pre Povstanie stratené vinou vojenských veliteľov. Východoslovenská armáda sa po vypuknutí SNP rozpadla, zväčša bola zajatá hitlerovskými jednotkami a len malá časť sa prebila k partizánom na východnom Slovensku alebo k povstaleckej armáde na strednom Slovensku. Povstalecká armáda sa začala organizovať až po prvých bojoch s nepriateľom a dostala názov Prvá československá armáda na Slovensku. Dňa 1.9.1944 bola prijatá Deklarácia SNR, ktorou SNR vyhlásila obnovenie Československej republiky, prevzala všetku moc na Slovensku, odmietla fašistický režim a vyhlásila mobilizáciu. Výzva SNR do boja mala veľký ohlas a prenikla do širokých vrstiev obyvateľstva. Cenné služby pre SNP vykonával Slobodný slovenský vysielač v Banskej Bystrici, ktorý vznikol odpojením sa od fašistického rozhlasu a zásluhou rozhlasových pracovníkov a technikov sa stal účinným nástrojom informácií, politického pôsobenia, formovania nového vedomia a mobilizovania všetkých síl pre Povstanie.

Najmasovejšie sa do SNP zapájali obyvatelia robotníckych oblastí na Horehroní, hornej Nitre, v Turci a Liptove. Odtiaľto nastupovalo mnoho mužov, žien, a najmä mládeže do partizánskych oddielov a povstaleckej armády. Vzťahy a spolupráca vojakov a partizánov boli v povstaní rozličné. Spolupráca sa uskutočňovala viac priamo v bojových akciách, než medzi predstaviteľmi velenia z jednej i z druhej strany. Rozpory medzi vojenským a partizánskym velením trvali po celý čas Povstania a vyplývali najmä z rozdielnosti celkovej koncepcie, s ktorou ozbrojené zložky vstupovali do bojov. Velenie povstaleckej armády malo plán prevratu, partizáni program ľudového protifašistického hnutia. Vojenské velenie vyčítalo partizánom ich improvizáciu, uprednostňovanie revolučných politických cieľov nad ostatnými, snahu udržať si samostatné rozhodovanie. Usilovalo sa, aby si partizánov podriadilo, čo sa mu však nepodarilo. Partizáni vyčítali vojenskému veleniu, že si nedokázalo vyriešiť chúlostivé politické a iné otázky vo vnútri povstaleckej armády, že pripustilo do svojich radov aj skompromitovaných dôstojníkov. Spory rozličného druhu existovali po celý čas Povstania, ale nikdy nedosiahli taký stupeň, aby jedna ozbrojená zložka s druhou riešila sporné otázky násilím, zbraňou. Partizánov a vojakov viac činiteľov spájalo než rozdeľovalo. Spájalo ich predovšetkým vedomie spoločného boja proti fašizmu, historická nevyhnutnosť bojovať za slobodu a časť národa, za lepšie národné a sociálne postavenie a pričiniť sa o porážku domáceho a svetového fašizmu. Ozbrojené sily SNP čelili okupačnému náporu nepriateľa na súvislých frontoch od 29.augusta do konca októbra 1944. Proti SNP útočili dobre vycvičené a ozbrojené hitlerovské jednotky, podporované letectvom a tankami, spočiatku v počte asi 15 tisíc mužov, v polovici októbra 35-40 tisíc mužov, patriacich k 6-8 nemeckým divíziám. Za SNP bojovalo približne 18 tisíc partizánov a 50-60 tisíc príslušníkov povstaleckej armády. Povstalecké jednotky sa vyznačovali bojovou odhodlanosťou a nadšením, avšak neboli dostatočne organizované, vycvičené a vyzbrojené, predovšetkým ťažkými a špeciálnymi zbraňami. V ťažkých povstaleckých bojoch, najmä pri Strečne, Martine, Čremošnom, Ružomberku, Telgárte (dnes Švermovo), na hornej Nitre, pri Hronskej Dúbrave a Banskej Štiavnici povstalci zmarili plány okupantov obsadiť v bleskovej akcii celé Slovensko. V prvých dňoch povstania bolo oslobodené územie približne od Žiliny a hornej Nitry až po Vysoké Tatry a Dobšinú, od slovensko-poľskej po slovensko-maďarskú hranicu. Na oslobodenom území sa rozvinul slobodný život v demokratických podmienkach, začali sa významné revolučné premeny. KSS vystúpila z ilegality a už 2.spetembra vydala vyhlásenie, v ktorom osvetlila ciele ozbrojeného boja a vyzvala ľud k mobilizácii všetkých síl pre boj. Organizovala verejné zhromaždenia ľudu, na ktorých vysvetľovala zmysel a ciele Povstania a ukazovala, ako má obyvateľstvo pomáhať povstaleckému frontu. Do zbrane nastupovali dobrovoľníci a záložníci, rozrastali sa a vznikali nové partizánske oddiely. Obyvateľstvo sa masovo zúčastňovalo na výstavbe opevnení, poskytovalo pomoc bojujúcim jednotkám v zásobovaní, v starostlivosti o ranených, v doprave vojenského materiálu. Moskovské vedenie KSČ na čele s K.Gottwaldom zaujalo k Povstaniu súhlasný a podporný postoj a podniklo kroky u sovietskych predstaviteľov, aby čím skôr dostalo účinnú sovietsku pomoc. V obciach a sídlach okresov prevzali moc revolučné národné výbory, ktoré sa starali o zásobovanie, pomoc zázemia frontu, organizovanie dobrovoľníkov, správu verejných vecí, zodpovedali za poriadok. Počas SNP neboli volené, ale pracovali v tom zložení, ako sa utvorili za ilegality alebo v prvých dňoch po vypuknutí Povstania. Povstanie sa udržalo na súvislom území vyše dvoch mesiacov aj vďaka sovietskej armáde. Najúčinnejšou akciou sovietskej pomoci bola pôvodne neplánovaná karpatsko-dukelská operácia, ktorú sovietske velenie pripravilo za niekoľko dní, jej význam spočíval vo viazaní značnej časti nemeckých divízií, ktoré sa nemohli použiť v boji proti slovenským povstalcom. Po urputných bojoch vojská sovietskej 38.armády pod velením gen.K.S.Moskalenka a 1.čs. armádny zbor v ZSSR na čele s gen.L.Svobodom vstúpili 6.októbra v Dukelskom priesmyku na československú pôdu. ZSSR poskytoval SNP pomoc aj inými formami. Lietadlami sa dopravilo na stredné Slovensko množstvo zbraní, streliva, liekov a iného materiálu. Na pomoc povstalcom bol odoslaný Prvý československý stíhací pluk v ZSSR a Druhá československá paradesantná brigáda v ZSSR, vyzbrojená sovietskymi zbraňami, ktorá patrila k najlepším bojovým zložkám povstaleckej armády na Slovensku. Zo ZSSR prišli na Slovensko viacerí skúsení partizánski organizátori, najmä veliteľ A.N.Asmolov, ktorý sa stal vedúcou postavou Hlavného štábu partizánskeho hnutia v Banskej Bystrici a československí funkcionári J.Šverma, M.Čulen a R.Slánský. Boj slovenského ľudu vyvolal veľký ohlas v českých krajinách. Mnoho českých vlastencov ilegálne prešlo cez prísne strážené protektorátne hranice a zúčastnilo sa povstaleckých bojov. Okrem nich bojovali po boku slovenského ľudu aj príslušníci ďalších národov, najmä Francúzi, Bulhari, Poliaci, Srbi, Rumuni, Maďari, Nemci a ďalší, ktorí svojou medzinárodnou solidaritou a účasťou v bojoch na Slovensku prispeli k porážke svetového fašizmu a k rýchlejšiemu ukončeniu vojny. Vedúcou politickou silou SNP bola KSS. Všestranne sa aktivizovala a vydávala vlastnú tlač, najmä denník Pravda, týždenník Nové slovo, mobilizovala široké vrstvy ľudu do boja a na pomoc frontu, pomáhala v činnosti Národných výborov. Denník Pravda a týždenník Nové slovo a nástenné noviny Hlas ľudu mali čelné miesto v povstaleckej tlači, v rozhodujúcej miere vytvárali verejnú mienku a získavali ľudí pre revolučné idey. Odbojová buržoázia, sústredená okolo vznikajúcej DS, vydávala svoj tlačový orgán, denník Čas, vojenské vedenie vydávalo pre povstaleckých vojakov denník Bojovník a letákový Útok. Denníky Národnie noviny a Hlas národa dotvárali obraz najdôležitejšej povstaleckej tlače. Niektoré Národné výbory z okresov, vzdialenejších od centra Povstania, vydávali tiež svoje miestne noviny (Tisovec, Modrý Kameň, Revúca, Dobšiná a i.). Najdôležitejší povstalecký denník Pravda okrem pružného spravodajstva a rozširovania revolučných myšlienok úspešne viedol boj i proti fašistickej ideológii, čelil nenávistnej a ohováračskej propagande bratislavskej tlače a rozhlasu. Významnú úlohu za Povstania zohrala aj Spravodajská agentúra Slovenska so sídlo v Banskej Bystrici. Všetka povstalecká tlač morálne pomáhala ozbrojeným zložkám v ich bojových úlohách, bola nepostrádateľnou zložkou informovania povstaleckých orgánov a verejnosti a veľkou pomocou Revolučných národných výborov. Dňa 17.9.1944 sa zišiel Zjednocovací zjazd KSS a Sociálnodemokratickej strany Slovenska, kde sa zjednotili členské rady oboch strán. Na zjazde sa okrem iného dôrazne nastolili aj sociálno-ekonomické otázky, myšlienka sociálnej spravodlivosti, v rezolúcii sa žiadala socializácia tovární a podnikov, bánk, odovzdanie pôdy malým roľníkom. Vrcholným orgánom povstania Slovenska, vykonávateľom zákonodarnej i výkonnej moci a riadiacou silou obrany Slovenska bola SNR. Jej aktivita vychádzala z troch povstaleckých orgánov - Predsedníctva SNR, Pléna SNR a Zboru povereníkov SNR. Predsedníctvo SNR ako riadiaci orgán usmerňovalo činnosť pléna a Zboru povereníkov, rozhodovalo o kľúčových otázkach Povstania, o formujúcej sa ľudovláde. Tvorili ho za KSS K.Šmidke, za občiansky blok V.Šrobár a ďalší 6 politici z oboch politických reprezentácií, medzi ktorými veľmi priebojne a revolučne vystupoval najmä G.Husák. Deklarácia SNR poskytla platformu na vydávanie nariadení SNR s platnosťou zákona, ktorých za Povstania vzniklo 40. Z nich najvýznamnejšie boli nariadenia o prevzatí zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci SNR, o poštátnení školstva, o zrušení zákazu koeudukácie vo výučbe, o rozpustení fašistických strán a organizácií na Slovensku a konfiškácii ich majetku, o zriadení povereníctiev SNR. V ekonomickej oblasti SNR vyhlásila zaistenie živnostenských a iných zárobkových podnikov patriacich osobám nemeckej národnosti alebo arizátorom. Dňa 12.septembra zriadila tiež Radu na obranu Slovenska ako orgán pre koordináciu bojových akcií a jednotné vedenie povstaleckého boja. SNR sa jednoznačne postavila za demokratické riešenie slovenskej otázky, za uznanie slovenského národa ako svojbytného a rovnoprávneho s českým národom v novom Československu. Dala energickú odpoveď čs.buržoáznej emigrácii do Londýna, ktorá sa ju snažila degradovať na krajinský národný výbor a odložiť riešenie otázky svojbytnosti slovenského národa až na obdobie po oslobodení. SNR uznala londýnsku čs. vládu za reprezentanta celého čs. odboja na medzinárodnom fóre, ale trvala na tom, že na oslobodenom území Slovenska iba jej prislúcha zákonodarná a výkonná moc, a emigrantská vláda nemá zasahovať do domácich problémov. Mala záujem aj o vyjasnenie sporných otázok s čs.vládou a prezidentom E.Benešom, preto 7.10.1944 vyslala z Banskej Bystrice do Londýna svoju delegáciu, ktorá úspešne splnila poslanie. Delegácia v zložení L.Novomeský, J.Ursíny, pplk.M.Vesel mala v Londýne ťažkú úlohu, lebo u prezidenta E.Beneša narážala na veľké nepochopenie. Už 29.9.1944 SNR oznámila do Londýna svoje stanovisko k základným politickým otázkam, aby sa ujasnil vzťah medzi predstaviteľmi domáceho a zahraničného odboja. Tieto stanoviská SNR nechcel prijať ani prezident, ani čs. vláda. E.Beneš sa nechcel vzdať svojich názorov na slovenskú otázku a pridŕžal sa buržoáznej koncepcie jednotného československého národa. Lepšie úspechy dosiahla delegácia SNR v rokovaní s čs. vládou, ktorá už 23.októbra pristúpila na stanovisko prijateľné pre delegáciu SNR. V dokumente Odpoveď čs. vlády SNR čs. vláda uznala, že SNR vykonáva zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na celom území predmníchovského Slovenska a že ústava z roku 1920 nemôže zostať v platnosti v celom rozsahu. Po prijatí stanoviska čs. vlády Beneš nemohol ďalej odmietať existenciu a právomoc SNR a v písomnej odpovedi 6.novembra sa vyjadril, že SNR patrí právo vykonávať moc na oslobodenom území. Vzal na vedomie existenciu slovenského národa a uznal SNR za nositeľku zákonodarnej a vládnej moci na Slovensku. Tým delegácia SNR dosiahla významné politické víťazstvo v kľúčovej otázke SNP. Za Povstania sa slovenská otázka riešila zásadne v teoretickej rovine proti zástancom obnovenia národnostných pomerov z buržoáznej ČSR, čo našlo jednoznačnú podporu vo všetkých zložkách SNP. Otázka federatívneho usporiadania nového Československa a jej realizácia sa však odložila až po oslobodení.

Od polovice októbra 1944 vojenské velenie nedokázalo odolávať stále sa zosilňujúcemu tlaku hitlerovských jednotiek, najmä od maďarských hraníc, odkiaľ si zaisťovali voľné komunikácie pre ústup svojich divízií po porážkach na Juhovýchodnom fronte. Povstalecké územie sa rýchlo zmenšovalo. Dňa 27.októbra hitlerovské jednotky obsadili Banskú Bystricu, kde už predtým SNR a HŠPO urobili opatrenia pre ústup do hôr. Naň ale nebolo dostatočne pripravené veliteľstvo povstaleckej armády, ktoré si nevybudovalo základne v horách a nezabezpečilo dobrú koordináciu s partizánmi. Koncom októbra zahynulo v bojoch alebo sa dostalo do zajatia mnoho povstalcov. Začiatkom novembra sa povstalecká armáda rozpadla. Jej najvytrvalejší príslušníci sa pridali k partizánom a v horách pokračovali v boji za nových podmienok. Veliteľov povstaleckej armády gen.J.Goliana a gen.R.Viesta, ktorý 7.10.1944 prevzal velenie od gen.J.Goliana, Nemci neďaleko Banskej Bystrice zajali. Ústupom Povstania do hôr sa skončili iba boje na súvislých povstaleckých frontoch, politické Povstanie nikdy nebolo porazené. Boj proti fašistickým okupantom, ktorý organizovala KSS opäť v ilegalite, partizánsky štáb v horách a RNV, pokračoval partizánskymi formami z hôr až do oslobodenia celého Slovenska. Záchranu v horách alebo možnosti pre pokračovanie v politickej práci hľadala aj časť odbojovej buržoázie. Partizáni sa v horách organizačne upevnili, útočili na okupačné vojská, ničili ich bojové prostriedky.

Okupanti z pomsty za SNP kruto prenasledovali obyvateľstvo alebo ich odvážali do koncentračných táborov, vypálili viac ako 60 dedín, napr. Kalište, Baláže, Ostrý Grúň, Kľak, Skýcov, Tokajík a iné. Na perzekúcii obyvateľstva sa zúčastňovali aj Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. Napriek tomu odpor ľudu nikdy neprestal a boj pokračoval až do spojenia so Sovietskou armádou. SNP utvorilo jednu z najvýznamnejších revolučných tradícií slovenských dejín. Nikdy predtým nebojoval ľud v takom počte a za také pokrokové ciele ako v SNP. Povstanie nebolo prevratom úzkeho kruhu odbojových pracovníkov, ako to pôvodne chceli buržoázni politici, ale širokým národným hnutím. Z vojenskej stránky spôsobilo nemeckým vojskám nečakané problémy práve vtedy, keď mali zabezpečiť ústup svojich armád pod veľkým tlakom Sovietskej armády. Nemecké velenie pôvodne považovalo Slovensko za bezpečné zázemie so spoľahlivými komunikáciami a výhodnú hospodársku základňu. Povstaním sa to všetko zrútilo. SNP vypuklo v srdci Európy, na citlivom mieste nemeckej obrany v karpatskom priestore, narušilo kontinuitu medzi severným a južným krídlom nemeckých jednotiek Východného frontu. Vytvorilo pre hitlerovskú armádu nový front v tyle, znemožnilo jej používať hospodárske zdroje Slovenska, komunikácie na území v rozsahu 15 tisíc kilometrov štvorcových a slovenskú armádu, ktorú odvtedy ani slovenské ani nemecké pokusy nedokázali zrekonštruovať tak, aby sa mohla využiť pre frontový boj. Povstalci spôsobili nepriateľovi od vypuknutia SNP do oslobodenia Slovenska značné straty na mŕtvych, ranených a zajatých, partizáni a povstaleckí vojaci zničili mnoho komunikačných spojov, transportných vlakov, zbraní i vojnového materiálu. Politický význam SNP je v tom, že slovenský národ sa ním zásadne a energicky dištancoval od hitlerovského a domáceho fašizmu a prihlásil sa k ideám ľudskej moci, demokracie, pokroku a slobody. Na povstaleckom území zvrhol fašistický režim a revolučnou cestou začal budovať nové spoločenské zriadenie. Prihlásil sa k utvoreniu spoločného štátu Čechov a Slovákov, jednoznačne dokázal, že je svojbytným a svojprávnym národom. Povstanie bolo súčasťou medzinárodného boja európskych národov proti fašizmu, pričom mu patrí významné miesto z hľadiska trvania ozbrojeného povstaleckého boja, pretože nijaké iné povstanie v Európe za 2.svetovej vojny (okrem Varšavského povstania a boja národov Juhoslávie) sa neudržalo tak dlho ako SNP. SNP podporilo slovenské vlastenectvo a prejavilo sa aj v bojovej účasti príslušníkov iných národov, aj vo vplyve na stupňovanie antifašistického hnutia v susedných krajinách. SNP zohralo významnú úlohu ako pokrokové východisko ľudových más k budovaniu spoločnosti, jeho výdobytky sa stali nerozlučnou súčasťou ďalších úsilí a hodnôt v živote národov Československa po oslobodení.