S P O M I E N K Y Z B O J O V P R Í S L U Š N Í K A
1. CESKOSLOVENSKÉHO ARMÁDNEHO ZBORU V SSSR O NAŠU S L O B O D U
kpt. v zál. Anton Ž ú b o r

Zdieľať na Facebooku

1. Slovenské národné povstanie v druhej fáze
V noci z 27. októbra na 28. októbra r.1944 mi dal velitel 1. cs. armády gen. Viest rozkaz pre spôsob partizánskeho vedenia boja. Tým nastala II. etapa slávneho Slovenského národného povstania. I. ceskoslovenská armáda odchádza do hôr. Je 28. októbra 1944, den štátneho sviatku - den slobody. Nemecké jednotky obsadzujú sídlo povstaleckých vojsk Banskú Bystricu. Jozef Tiso vyznamenáva nemeckých vojakov. Zdalo sa, že elán bojujúcich jednotiek poklesne. Nie! Naopak. Proti presile siedmym nemeckým divíziám naši chlapci nepodlahli. Nezlomila ich šedivá jesen a ani tvrdá zima. Zacali nové spôsoby bojov. Väcšie celky bojujúcej I.cs. armády sa zreorganizovali do malých partizánskych oddielov. Boj pokracoval dalej. Prešiel mesiac november a december 1944. Za tieto dva mesiace bojov naše partizánske jednotky prešli mnohými drobnými bojovými akciami. Ako spociatku Nemci jasali o svojom vítazstve nad potlacením povstalcov, tak sa desili vo dne aj v noci z našich akcii. Nemali spokojných chvíl. Partizánske boje sa rozšírili po celom Slovensku. Postupne sa organizovali aj na Morave a v Cechách. Velitelstvo štábu partizánskych jednotiek v Kyjeve malo plné ruky práce. Odtial vychádzali rozkazy a pokyny. Operacné plány boli dobre premyslené a ku koncu roku 1944 pánmi situácie na strednom a východnom Slovensku sme boli my. Boli to prepady, prerušovanie komunikácií, sabotážne akcie, spravodajská služba, ilegálna tlac, opora národných výborov a podobne. Vianoce 1944 boli sviatkom velkej nádeje. Lud veril v naše vítazstvo. Bola to silná viera v prelome casov najtažších. Nemeckí fašisti besneli. Mali po ruke aj domácich pomáhacov. Jadro národa však bolo zdravé a cisté. Zásobovanie potravinami a liekmi pokracovalo. Dostávalo sa nám odvšadial materiálnej pomoci. Najväcšou pomocou bol dunivé salvy tažkého delostrelectva a povestných katuší, ktoré nás morálne utužovali.

Zaciatok roku 1945. Prišli nové rozkazy. Dostali sme pozdravy od našich štátnikov a velitela I.cs. armádneho zboru, generála Ludvíka Svobodu. Boje sa zostrovali. Boli sme v strehu. Nemecké jednotky ustupovali. Našu bojovú taktiku sme menili. Stalo sa, že pripravovanú akciu museli sme zmenit, aby sme nezaprícinili zvýšenie represálií na našich ludoch. Príkladov je mnoho. Naši chlapci boli by sa bili ako lvi. Bojová morálka bola velká.

Partizánska brigáda imenia STALIN, otriad „Za vítazstvo Slovanov".

Pocítalo nás na 60 mužov. Bolo náš šest dôstojníkov, jeden poddôstojník lekár, jedna sanitárka a ostatní muži, ktorým sa podarilo uniknút zo zajatia. Sídlo a stanovište velitela otriadu bolo na úpätí Velkého Gáplu, vo Vidlicke. Bola to chata a špeciálne nami postavená zemlianka. Na mape to nájdeš blízo kóty Dumbier, v okrese banskobystrickom. Velitel našej brigády mal svoje stanovište z druhej strany pohoria Nízkych Tatier. Bol to podplukovník Martin Kucera. Komisárom brigády bol kapitán sov. armády Lošakov a nácelníkom štábu brigády bol major Ján Hudec. Brigáda plnila príkazy vydávané velitelstvom partizánskych jednotiek z Kyjeva. Náš otriad mal bojové úkoly : zabezpecovat komunikacný spoj Brezno - Certovica - Králova Lehota, hlásit pohyb nemeckých jednotiek a hlavne v prípade potreby zúcastnit sa bojov o Železiarne v Podbrezovej v spolupráci s ostatnými partizánskymi oddielmi, ktoré boli dislokované južne od nás. Treba pripomenút, že partizánskych otriadov bolo mnoho dislokovaných v pohorí Nízkych Tatier. Je na škodu, že doposial len z casti boli podchytené hrdinské boje týchto jednotiek. Spomienok je mnoho.

Dnes po 20 rokoch len jednotlivci kde tu zaspomíname o týchto casoch. Mnohí dali príslub pri stretnutí v Banskej Bystrici v dvadsiate výrocie osláv Slovenského národného povstania, že zverejnia svoje pamäti. Škoda. Kolko by sa poucila naša mládež, ktorá sa castokrát nesprávne orientuje.

2. Západokarpatská operácia 4. ukrajinského frontu
4. ukrajinský front zaciatkom januára 1945 mal devät armádnych zborov. Jedným z týchto deviatich zborov bol aj náš I. cs. armádny zbor v SSR. Takýto niesol svoj názov. Jednotky nášho zboru už od 6. októbra bojovali na východnom Slovensku. Každý den priniesol nové správy. Tieto správy velmi pôsobili na morálku našich chlapcov. Bol oslobodený Prešov, potom Košice, atd. Do oslobodeného územia sa vracali predstavitelia našej vlasti. Moskovský rozhlas vecerami hlásal správy o postupe bojujúcich jednotiek zo všetkých frontov a ako sme jasali, ked na pocest oslobodenia ci už Prešova alebo Košíc zazneli mohutné delostrelecké salvy moskovskými prospektami. Nemci sa však húževnate bránili. Náš lud hnali do opevnovacích prác. Kopali sa protitankové zákopy a zátarasy. Ešte aj dnes miestami vidiet betónové mohutné hranoly u hlavných dvier, ktoré mali našim a sovietskym jednotkám zahatat vchod a prejazd.

V januári sa už bojovalo pred Budapeštou. Fašistická kluka madarského „vodcu národa" Ferencza Szalasiho bola v agónii. Sovietska armáda denne získavala nové úspechy. Našu radost z týchto úspechov však kalili smutné správy o výcinoch nemeckých fašistov u nás. Tak prišla nám nemilá a zdrcujúca správa o vypálení peknej horskej dedinky Bukovec, potom z Východného Slovenska o masakre našich obcanov v Tokajíku a inde.

V prvej polovici januára 1945 mala sovietska armáda jasnú prevahu nad nepriatelom. Hitler však stále veril v zázrak a vo zvrat v jeho prospech. Ciastocne ho v tomto utvrdzovalo lahké vítazstvo v pohorí Ardén, na západnej fronte, kde pristupovali spojenci k dlho pripravovanému frontovému útoku.

V tom case na Slovensku vojská 4. ukrajinského frontu hnali nepriatela z juhovýchodu. Boli to jednotky armádnej skupiny generálplukovníka Heinrici, dalej jednotky 1. tankovej armády spolu s jednotkami 1. mad. armády. Sila nemeckých a madarských jednotiek pocítala 14 divízií. Naproti týmto silám stálo 25 sovietskych divízií. Teda pomer síl našich voci nepriatelovi cinil 1.7 : 1. Vyjadrené v mužoch 291 tisíc proti 214 tisícom. Ostatná bojová technika bola táto:

delá a mínomety 3 100, nepriatel 1 960, tanky a samohybné delá 215, nepriatel 100, bojové lietadlá 530, nepriatel asi 200.

Morálny stav nemeckých fašistických vojsk ako ich madarských spojencov bol velmi naštrbený. Videli sme ustupujúce kolóny týchto „hrdinov". Stávalo sa, že nám naši obcania odkazovali, ci by sme neboli ochotní prijat do našich radov Slovákov z madarských jednotiek. Osobne som viedol hovory s týmito mužmi. Informovali nás o morálke v ich jednotkách, povedali nám, že nie je nikto, kto by veril vo vítazstvo šialenca Hitlera. Taktiež sme sa dozvedeli, že v nemeckej armáde sú na dennom porade popravy u koho zistili, že mieni dezertovat alebo že sympatizuje s bolševikmi. Potešilo nás, že rakúski obcania, ktorí boli zaradení vo zväzku nemeckých jednotiek, velmi ohladuplne jednali s našimi ludmi. Žial, že týchto bolo poskromne, ale predsa kde sa našiel nejaký rakušák, dalo sa s ním urobit kompromis.

Posledné dni mesiaca januára 1945 cakali aj náš otriad smelšie bojové akcie, Nedaleko mojej rodnej obce Mýto pod Dumbierom stála chata Jožka Drobcu. Jeho manželka pani Malvínka nám sprostredkovala jednak správy a jednak zásobovanie. Dozvedeli sme sa, že jeden prápor lyžiarov nemeckej jednotky, ktorému velil generál, chystá akciu na partizánov. Bola to cenná správa.

Stretnutie s Nemcami sme necakali dlho. Bolo to jedného dna, ked po nocnej akcii mal som volno. Dopoludnia vykonal som ako velitel caty otriadu prikázané práce. V mojej zemlianke bol aj porucík Jaroslav Šebesta, inžinier stavebného podniku. Bol nemocný. Horúcka ho tak zmordovala, že bol natolko slabý a bezmocný, že sme ho na tzv. lôžku prekladali. Po ošetrení a nakrmení tohoto dobrého priatela Cecha, vybral som sa na malý prieskum okolo zemlianky. Ostatní muži boli aj s velitelom otriadu na prieskumnej akcii a po zásoby. Nikto netušil, že nemecká lyžiarska cata má za úkol nás zlikvidovat. Bolo to tak. Tesne pred obedom pribehol ku mne s hlásením Jurko od Sabinova. Pán porucík, podte sa pozriet, podte, Rusi idú. Konecne Rusi idú! Správa ma potešila. No jednému som nemohol porozumiet, žeby stretnutie s bratmi Rusmi bolo tu na úpätí horstva vysokého Dumbiera. Myslou mi preblyslo, že pani Malvínka nás upozornila na akcie Nemcov. Vraj budú precesávat naše lesy a hory a lapat partizánov. Chlapci, dajte si pozor!

Schytil som dalekohlad a sledoval pohyb lyžiarov. S hrôzou som zistil, že nie sú to Rusi, ale Nemci, Vychádzal som z toho, že Rusi nenosia okuliare. Vtedy som ešte raz zameral svoj dalekohlad a opravdu záblesk pozláteného rámu a skiel okuliarov sa mi odrazil a bol som pevne presvedcený, že ide tu o akciu Nemcov na partizánov. Urobil som poplach. Do zbrane, všetci! Lyžiarsku catu musíme rozbit! Nie sú to Rusi! Pocujte, pocujte, to je nemcina, nie ruština. Hans, komm, aber schnell! Vzápätí sme boli do chlapa prichystaní. V tom mi prebleslo hlavou, co s Jarkom Šebestom. Vbehol som do bunkru ešte s jedným mužom a „Jarko, musíš von do snehu! Ak by ta tu Nemci našli, zastrelia ta na fleku. Tak sme ho vyniesli a uložili do snehu, ktorého tu bolo vyše metra.

Zaujali sme palebné postavenie. Ako velitel caty mal som aj funkciu gulometcíka. Ku lahkému gulometu vz. 26 som mal vždy sympatie. Bola to na tie casy pre našu armádu pýcha. Z môjho vojenského výcviku mal som dobré výsledky. Bol to náš jediný gulomet, preto som ho osobne s nevšednou láskou aj ošetroval. Mal som ho uložený vedla šporáku /pece/ zemlianky, aby mi „zabral". No nebolo casu na dlhé úvahy. Lyžiarska cata Nemcov sa blížila. Všetci sme poculi ich vravu. Tu zrazu sa zastavila. Zavonali dym z našej zemlianky. Zhlúkli sa! Asi si dávali rozkazy. Lenže vtom zarapotil môj gulomet! A tu akoby si bicom praskol nad ovcím stádom, razom sa rozprchli. Poniektorí opakovali strelbou z lahkých automatov. No, úcelné riadenie palby a Nemci zmizli z nášho dohladu. Prvé bolo moje stretnutie a objatie s Jarkom. Tonícku, dekuju Ti. Bylo to mužné od Vás!

Vecer sme si mali co vyprávat! Zavolal ma velitel otriadu nadporucík Janko Marticok. Tak, co si to mal za návštevu hore u tvojho bunkru? No, nic zvláštne. Len, chceli nás likvidovat! Spociatku sme sa domnievali, že už sú to bratia Rusi. Pozoroval som ich, spocítaval, bolo ich okolo 40 mužov, 4 družstvá, lyžiari, oblecení do bieloplátených uniforiem, len jedno ma však zhácilo, že jeden mal pozlátené okuliare. Ale ved Rusi nenosia také okuliare. Áno, aj ja som tak usúdil a zbystroval som sluch. Nemecký hovor ma v tom utvrdil, že opravdu išlo o precesávaciu akciu.

Nakolko naše stanovište bolo Nemcami objavené, naše prípravné práce sme do detailu na sebaobranu pripravili. V tej dobe sme však z taktických prícin nemohli vyvinút odplatnú akciu na Nemcov. Pani Malvínka ma hned varovala, ako ma o nemeckých precesávacích akciách upozornila, že Nemci vedia aj to, že som rodák z Mýta, že som v Povstaní, mal som v Železiarnach v Podbrezovej rotu na obranu dôležitých objektov atd. Nemci hrozili vypálením mojej rodnej obce Mýta pod Dumbierom a dalších represálií. Aj pani Malvínka bola na tom zle. Jej manžela odviezli do zajatia, pretože bol v Povstaní. Boli to hrozné hodiny a dni.

No o pár dní, bolo to koncom januára 1945, ked strážny hlásil: požiar na obzore. Áno, požiar. Nemci zapálili velký drevársky závod, pílu v Hálnach pri Brezne. Plamene horiaceho závodu vysoko šlahali do neba. Bolo mi smutno u srdca. Nemci nám vypalujú závody a nicia náš horehronský priemysel. Dalšia otázka bola, co je s Breznom a našimi drahými. Velké plamene na obzore, a silná palba diel tej noci oznámila, že Brezno je oslobodené a že Nemci boli vyhnaní. Nasledujúce ráno bolo aj pre náš otriad neobycajné. V noci zo štábu brigády od podplukovníka Kuceru prišiel rozkaz presunút sa do Liptovského Hrádku, kde mal svoje velitelské stanovište.

3. Prechod k sovietskym jednotkám
Zavcas rána bol budícek. Velitelia ciat dostali posledné rozkazy od velitela otriadu. Bol nástup. Všetci sme boli prichystaní na odchod. Bol stanovený smer pochodu. Dopredu vyslaní pátraci. Otriad sa dal na pochod. Smer pochodu bol: chata na Trangoške, chata na Dumbieri, Jánska dolina až Liptovský Ján. Snehu bolo neúrekom. Brodili sme sa až po pás. Bol pekný den. Slnko vyšlo na obzor, ked hliadka hlásila: stát! Po kratšej prestávke sme sa zvítali s obcanmi, ktorí si v Trangošskej doline urobili bunker. Mali radost, ked sme ich informovali, že hrmenie diel v okolí Brezna utíchlo a že zakrátko sa môžu vrátit k svojim drahým. Okolo obeda sme sa dostali k spálenisku niekdajšej chate na Trangoške. Nálada medzi chlapcami bola dobrá. Zo skromného proviantu bol obed a pokracovalo sa dalej.

Cesta na Štefánikovu chatu na Dumbieri.
Dolina Trangošky koncila. Ako znalý cesty a chodníkov tohoto terénu bol som vyslaný dopredu, spolu s hliadkou. Na moju radost, tešili sa všetci, ked som ukázal na zasypanú dolinu lavínou. „Pôjdeme po tejto lavíne. Nemajte strach, dalšia lavína nebude. Jednak nie je na to vhodný cas a podmienky." Tak sme vyšli na zamrznutú lavínu a po tejto sme sa dostali k orientacným stlpom, ktoré oznacovali správnu cestu do chaty.

Slnko pomaly zapadalo a my sme boli v snehom zaviatej a opustenej chate na Dumbieri. Strop chaty bol vyhodený do povetria. Vyhodili ho jednotky POHG spolu s Nemcami, ktorí v novembri a decembri precesávali lesy, chaty a pohoria. Za necelú hodinu sme boli ako „páni" ubytovaní v neporušených prístavkoch chaty. Boli rozostavané stráže a otriad sa dal na zaslúžený odpocinok. Noc minula, akoby si dlanou plasol. Bolo ráno a opät krásny slnecný den. Každý v kútiku svojho srdca sa tešil. Radost sa stupnovala. Ved máme prejst front a stretnút sa s bratmi Rusmi a Sovietskou armádou! Po ranajkách bol spresnený program dna. Pred nastúpený otriad predstúpil velitel nadporucík Jano Martincek. „Chlapci, za niekolko hodín pochodu Jánskou dolinou stretneme sa s vysunutými jednotkami Sovietskej armády!" Hurá! Bolo to dojímavé, neopísatelné. Plakali sme od radosti, tak sme sa tešili na tú chvílu.
Opúštame chatu na Dumbieri a lúcime sa pohladom na krásne Pohronie. V duchu sa striedali pocity. Konecne u bratov Rusov, ale co je s Breznom, Podbrezovou a Banskou Bystricou? No, nejeden takto uvažoval. Po hodine zostupu vošli sme do Jánskej doliny. Úzkou pešinkou, chodníkom krácali sme vedla potoku Štiavnicka. Oddychovat nikto nechcel. Boli sme nervózni. Zavše bolo pocut, tak kde v hrome sú tí Rusi? Okolo obedu, nikto neprejavil hlad a únavu, zaznal povel „stát"! Dalej velitelia ciat ku mne ! A teraz ti nastala tá dlho ocakávaná chvíla. Velitel brigády podplukovník Martin Kucera so sovietskymi vojakmi! To bolo hromové hurá, radosti, povyku a objímania! Konecne! Bolo ich pár, tých bojcov, nás vela, ale by ti boli bubienky v ušiach praskli od všelijakých otázok na nich a na velitela brigády.

Nebolo konca kraja dopytovania sa na to, na hento a najmä na bojovú situáciu. Velitel úseku v Liptovskom Jáne, major Sovietskej armády, poslal nám konský záprah, aby sme si odviezli výstroj a trochu si odpocinuli. Nebolo treba zvlášt velit. Slovenské a ruské piesne sa ozývali celou Jánskou dolinou. Bol to spev ošlahaných partizánov, ktorí po tolkých tvrdých casoch od novembra 1944 vydržali, nedali sa a boli odhodlaní bit sa až do vyhnania posledného Nemca z našej vlasti, do vítazstva. Ved tento otriad mal svoje zvláštne pomenovanie „ZA VÍTAZSTVO SLOVANOV". V Jáne sme boli privítaní a hostami jednotiek delostrelectva sovietskej armády. Bol to krásny vecer. Sen sa nám konecne splnil a naše srdcia nadchol, že naša spravodlivá vec zvítazí.
Nikto necítil únavu. Dlho do noci na fronte pred Liptovským Mikulášom zaznievali piesne zbratania Slovanov.

4. Vclenenie do zväzku 1. cs. armádneho zboru v SSSR
Ešte tej noci dostali sme rozkaz presunút sa na stanovište velitela brigády do Liptovského Hrádku. Hoci sme boli celodenným pochodom z Dumbiera vycerpaní, nikto to nechcel dat najavo. Konecne sme dopochodovali na SV podplukovníka Kuceru. Všade ochota. Prijali nás naši obcania, ktorí trpko spomínali na Nemcov. Boli sme ubytovaní u jednej velmi pohostinnej rodiny. Clenovia tejto rodiny boli dlho v ilegalite. Prišlo nám vhod ich pohostenie, najmä ubytovanie celej brigády. Na našu velkú radost prišiel nás pozdravit aj sovietsky generál, ktorý tu velil svojim jednotkám. Do rána bolo plno verzií. Jedna odporovala druhej. Bolo to dojímavé pocúvat ako bola vybicovaná bojová morálka chlapcov. Jedna verzia bola, že ten major z Liptovského Jána mal zasadit náš otriad do bojov o Liptovský Mikuláš. Náš otriad mal sa dostat z boku za „chrbát" Nemcom u Palúdzky, hned za nemocnicou a takto prerezat hlavnú komunikáciu Ružomberok - Lipt. Mikuláš, atd. Velitelia ciat sme skladali úcty zo svojich bojových akcií. Práce bolo plno a dalšie nás ešte len ocakávali.
Po kratšom dvojdnovom oddychu prišiel rozkaz, že celá partizánska naša brigáda „Stalin - Kucera - Lošakov" musí sa dostavit do Popradu k odvodu, pred odvodnú komisiu 1.cs. armádneho zboru v SSSR. Cakali nás nové úkoly.
Brigáda sa dala na pochod a za spevu rezkých pesniciek za dva dni sme dorazili do Popradu.

Odvodná komisia 1.cs.armád.zboru v SSSR
O každom z nás z partizánskej brigády bola spísaná bojová charakteristika. Odvody prebehli hladko. Bolo sme zaclenení každý podla svojho bojového výcviku a špecializácie. Ani sme si nepredstavovali, že nás tak „rozštvrtia". Tak sa v prvom týždni februára 1945 rozpadla naša slávna partizánska brigáda, a zacala tvorit 4.cs.samostatná brigáda v rámci 1.cs.armádneho zboru v SSSR. U 1. náhradného pluku zboru pobudli sme pár dní. Cakali sme na urcenie velitelských funkcií, ktoré osobne prevádzal armádny generál Bocek. A tak sa aj stalo. Vo velkej sieni reštaurácie ASTORIA v Poprade boli sme rad radom uvedení do nových funkcií u tvoriacej sa 4.cs.samostatnej brigády. Boli sme zasvätení do bojových príprav a úkolov, ktoré nás ocakávali. Radosti bolo vela. Ani sme si neuvedomovali, že posledná fáza bojov býva najtažšia. Nepriatel sa opevnoval. Na opevnovacie práce nahánal našich ludí a študentov. Tak tomu bolo aj na hornom toku Váhu, ci už u Liptovského Mikuláša, Ružomberka, Kralovian, Vrútok alebo Žiliny.
No povedomie blažilo, že sme zaclenení do svojej armády, že budeme opät riadne vystrojení, vyzbrojení a pripravení pre nastávajúce tvrdé boje. Jedni sa chystali až do Zakopanného. To boli tankisti. Tí sa formovali na boje o ocelové srdce republiky - moravskú Ostravu. Další do školy dôstojníkov v zálohe, iní zase k letcom atd. Väcšina však nás bola, ktorí sme boli vclenení do 4. cs. samostatnej brigády.

Ako kto mohol, chcel sa co najrýchlejšie dostat do Levoce. Levoca, starobylé slovenské mestecko bola urcená na sformovanie sa 4. cs. samostatnej brigády. Preto všetky cesty tam viedli. Spevom sme vpochodúvali denno denne opálení chlapci. Jedni z východného Slovenska, od Prešova, Giraltoviec, Humenného a Michaloviec. Mesto znova ožilo. Nastala doba príprav vyššej bojovej jednotky, slávnej 4.cs.samostatnej brigády.