Pamiatka zosnulých a deti.

Zdieľať na Facebooku

November. Mesiac, ktorý v nás evokuje prichádzajúcu zimu. No je to aj čas sviatku Pamiatky zosnulých. Kupujeme kvety, vence, sviečky a v preplnenej dopravnej špičke cestujeme k svojim rodinám, aby sme spoločne zaspomínali a vzdali úctu všetkým tým, ktorí tu už s nami nie sú.

Deti majú úžasnú vlastnosť. Sú veľmi vnímavé a úprimné tak, ako len čistá detská duša dokáže byť. Nie celkom však chápu, čo je cintorín, čo presne znamená, keď niekto umrie a kde vlastne odišiel. Preto sme tu my, rodičia, ktorí im musíme zodpovedať ich tisíc zvedavých otázok. Ako to urobiť, aby sme ich príliš nezaťažovali, ale pritom pravdivo celú situáciu objasnili?

Vezmite ich so sebou

Určite deti nenechávajte doma. Bohužiaľ, nikto nikdy nevie, kedy nás postihne nešťastie a potom sa môže stať, že nebude čas ani priestor im niečo vysvetľovať. V sviatok ako je pamiatka zosnulých, prichádzame na hroby, zapálime sviečky ... v tichosti sa prihovárame a modlíme za duše svojich stratených blízkych. S ohľadom na dieťa, toto nie je také traumatizujúce ako pohreb a preto sa nemusíme obávať, že ho budeme zbytočne stresovať . Tento čas je ozaj príhodný k rozumnému rozhovoru.

Ako to chápu?

Deti zhruba do šesť rokov majú svoj vlastný svet. Na základe mnohých rozprávok môžu dospieť k záveru, že aj keď človek zomrie, tak sa raz opäť zobudí a vráti späť. Okolo sedem rokov už možno pochopia, že smrť je konečná a približne desaťročné deti už majú o nej a jej následkoch jasné predstavy.

Klamať sa nesmie ...

Nepodávajte svojim ratolestiam len holé fakty, ale v žiadnom prípade im neklamte. Už dopredu si premyslite, ako a čo im poviete, aby ste neboli zaskočení. Najskôr sa porozprávajte doma, pretože na cintoríne už zrejme prídu na rad len otázky. Môžete im všetko odprezentovať ako malý príbeh. Ja napríklad svojim deťom rozprávam o anjeloch, ktorí zostávajú po smrti v našej blízkosti, aby nad nami držali ochrannú ruku. Hoc ich nevidíme, vo svojich srdciach ich cítime stále.

Toto je ale veľmi individuálne, každý z nás si musí vytvoriť svoj vlastný príbeh, nedá sa radiť konkrétne. Pretože aj my dospelí to vnímame inak. Veriaci sa napríklad upínajú na svojho Boha. Niekto zas dúfa, že naša duša žije ďalej aj po smrti. Deťom však jednoznačne informácie trochu okrešme a na otázky odpovedajme len jemne a s rozmyslom. Nie všetky podrobnosti musia vedieť hneď od mala, no ani rôzne prifarbenia nie sú vhodné. Skúsme sa zamyslieť - riaďme sa svojím vnútrom a materským inštinktom. On nám napovie najlepšie.

Dieťa patrí k nám

Pri pokladaní kvetov a vencov, dovoľte aj dieťaťu zapáliť sviečku. Spomínajte nahlas a uprednostnite úsmevné príbehy. Ak si blízkeho už nemôže pamätať, tak mu vysvetlite, kto to bol a prečo vám chýba. Pamätajte, že na otázky treba odpovedať len krátko a jasne.

Často sa stáva, že svoje deti podceníme. Myslíme si, že ak sa ich smrť netýka, tak ju nevnímajú. Ale okrem toho, že naše zlatíčka majú až priveľmi dobré uši, nesmieme zabúdať, že sa medzi sebou aj rozprávajú. A ak to rodičia nechávajú len tak, urobia si vlastné závery. Raz by im to mohlo aj ublížiť. Nebojme sa preto s deťmi otvoriť aj túto tému, hoc je smutná a často bolestivá.

Sviatok zosnulých ľudí aj rodiny spája. Nevynechávajme preto z toho naše deti. Je to čas na zamyslenie sa nad životom tých, ktorí už nie sú medzi nami. Obdobie, kedy sme možno trochu smutní, pretože naši blízki, ktorých sme milovali už navždy odišli. Ale nezabúdajme, že pokiaľ spomíname, každý z nich žije v našich srdciach.

Autor: Martina Smatanová , najmama.sk