Dušičky, smrť, večnosť, 1.november – Sviatok všetkých svätých.

Zdieľať na Facebooku

Každý rok začiatkom novembra si pripomíname pamiatku zosnulých. Ľudovo sa tomuto pamätnému dňu hovorí aj Dušičky.

Častejšie než počas roka v plnej vážnosti myslíme na svojich blízkych, ktorí už odišli „na druhý breh", chodíme na cintoríny, vyzdobujeme náhrobné kamene, zapaľujeme sviečky a spomíname.

Mnohí veriaci sa modlia za zosnulých, aby aj takto pomohli svojim blízkym, ktorí už nie sú na zemi. Nie je v tom nič zlé, naopak, môže to naozaj pomôcť, pokiaľ do toho nie je vsunutá pokrivená dogma niektorých duchovných pastierov, že odtiaľto zo Zeme môžeme našim zosnulým vymodliť úplné odpustky. To je absolútny nezmysel, odporujúci Božej vôli a dokonalým Božím zákonom, ktoré sa prejavujú nielen v láske a čistote ale aj v spravodlivosti.

Tak, ako na zemi snívame a po sne sa preberieme zo spánku, aj po pozemskej smrti v záhrobí to niektorí zosnulí prežívajú podobným spôsobom.

Niektorým pripadá spätná spomienka na pobyt na Zemi ako zlý sen, ale pre mnohých dnešných pozemšťanov to bude naopak kruté prebudenie zo sladkého sna - do tvrdej reality. Presne tak, ako keď sa sníva na Zemi niekomu pekný sen, ale po prebudení ráno musí opäť vstať a bojovať tvrdo o svoju holú existenciu.

Je po sne, je po ateizme, je po lacnom odpúšťaní hriechov niekým druhým, je po sne na večný odpočinok v pokoji.

Treba sa opäť hýbať, kráčať, lebo zastavenie znamená úpadok až zánik. Ako na Zemi, tak aj v záhrobí.

Na mnohých náhrobných pomníkoch vidíme nápisy: „Odpočívaj v pokoji!" alebo „Spi sladko!". Je to, žiaľ, len prázdne želanie, ale najmä nepochopenie stvorenia, nepochopenie Božej vôle a ilúzia o niečom, čo neexistuje.

Všade, v celom Božom stvorení, je život spätý s neustálym pohybom. Tam, kde pohyb prejde v spánok, je po živote. Ako na Zemi, tak aj tam vo výšinách.

Pokoj či zaslúžený odpočinok po vykonanej práci je niečo úplne iné než „odpočinok a sladký spánok" vo večnosti. Mám ja nárok na večný odpočinok, keď som ešte nedošiel do Cieľa? A sme už v Cieli, keď zomrieme na Zemi?

Treba si obzvlášť uvedomiť, že ten, ktorý je viazaný na pozemskú hmotu alebo na iných ľudí viazaných na hocičo pozemské, môže byť s nimi, čiže s touto hmotou na jej poslednom úseku cesty stvorením strhnutý do rozkladu.

Mnohí si dodnes myslia, že aj planéty v hrubohmotnosti obiehajú večne. Nie je to tak. Už aj svetoznámi fyzici vedia a uvádzajú to vo svojich prácach, že tento vesmír sa z pôvodného Big Bangu znovu zmrští do pôvodného počiatočného stavu, aby v ďalšom cykle mohli vzniknúť nové galaxie, slnká, planéty, vhodné na „vyškolenie" ďalších ľudských duchov. Staré zanikne.

Keďže najbližšie naše záhrobie je stále viazané na planétu Zem a jej obyvateľov, je úplne jasné, že aj pre vývojovú možnosť pozemsky zosnulých, v očistnom procese tzv. záhrobia, nadíde raz skutočný koniec.

Neželajme teda zosnulým, ktorí majú aj po odchode zo Zeme ešte pred sebou ďalekú cestu do Raja, aby hneď po odchode zo Zeme niekde v pokoji odpočívali či nebodaj spali, pretože času niet nazvyš, lebo ak sa brány do Kráľovstva Božieho raz zavrú, nikto z oneskorencov nebude už vpustený dovnútra.

Každý pútnik stvorením kráča, teda sa pohybuje k Svetlu Božiemu! Nespí, ani neoddychuje!

Aj samotný Syn Boží povedal, že nikto neprichádza k Otcovi, jedine skrze neho - skrze Slovo Božie. Dajú sa skutky vykonávať v spánku? Ježiš hovorí jasne o príchode k Otcovi, nie o spaní alebo o večnom odpočinku na tejto ceste za Svetlom [Jánovo evanjelium, 3.kapitola]:

16 Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.
17 Lebo neposlal Bôh na svet svojho Syna, aby súdil svet, ale aby bol svet spasený skrze neho.
18 Kto verí v neho, nebude odsúdený, ale ten, kto neverí, už je odsúdený, lebo neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho.
19 A to je ten súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia viacej milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé.
20 Lebo každý, kto robí zlé, nenávidí svetlo a nejde k svetlu, aby neboli trestané jeho skutky.
21 Ale ten, kto činí pravdu, ide k svetlu, aby boli zjavené jeho skutky, že sú vykonané v Bohu.

Dušičky sú dni, kedy ľudia spomínajú na mnohé spoločne prežité chvíle so zosnulými, aby nakoniec spomienky dospeli k tomu bodu, kedy zosnulý odišiel, kedy prišiel deň jeho odchodu z tohto sveta, kedy pozemsky zomrel.

Niekto odchádza do záhrobia rýchlo a bezbolestne, iný dlhodobo a s veľkým trápením.

Všeobecne sa ľudia smrti boja, hlboko veriaci sa však neobávajú ani tak samotnej smrti, než skôr spôsobu, ako z tohto sveta budú odchádzať. Avšak aj v tomto prípade sa napĺňajú len a len dokonalé zákony Božie - čo človek zasial, to musí zožať. Málokto s pokorou prijíma ťažký osud v podobe bolestného a dlhodobého odchodu z tohto sveta, a tak si tichým protestovaním - „prečo práve ja?" - na seba uvaľuje ďalšiu vinu.

Keď začnete napr. mladým ľuďom hovoriť o druhom svete, mnohí z nich budú podráždení, že či už teraz v mladosti majú myslieť na smrť. Nepravá výchova v tomto smere, či už doma alebo v škole, zanedbala jednu základnú podmienku od Boha nám kladenú: spoznať zmysel života na Zemi, spoznať a pochopiť, prečo a odkiaľ som sem prišiel a kam sa mám vlastne vrátiť.

„Bezcieľny" život do Cieľa určite nevedie.

Smrť sa poväčšine považuje za niečo nedobré. Skoro nikde sa nehovorí o pozemskej smrti ako o prechode do jemnejších, vyšších úrovní stvorenia, ako o prechode z jednej izby do druhej, ....

Keď túto tému otvoríte pred staršími ľuďmi, považuje sa to všeobecne za nepekné, netaktné, ba neetické, lebo mnohí z nich to už majú z hľadiska svojho veku bližšie k smrti než mladší.

A tak sa z pozemskej smrti urobil strašiak, ktorý straší nielen ateistov, ale aj mnohých veriacich, pretože len zriedkavo sa hovorí o tom, čo nás čaká a čo nás neminie po pozemskej smrti, zriedkavo sa vo výchove kladie dôraz na to, ako si môžem už teraz na Zemi vytvoriť lepšie podmienky pre svoj život v záhrobí, aby som sa vrátil Domov. A prakticky už vôbec sa nehovorí konkrétne o tejto Ceste za Svetlom Pravdy - o Ceste k Otcovi.

Je to obrovská chyba, pretože hrubohmotná planéta Zem nie je naším konečným Cieľom!

Samozrejme, úmrtiam blízkych by sme sa nemali tešiť, ale nerobme z toho ani zlo. Je to realita, ktorá podlieha prazákonom stvorenia.

V našom pozemskom živote žijeme niekoľko desaťročí, čo je teda tých pár rokov na Zemi v porovnaní s celou večnosťou? Nestojí to zato, snažiť sa už teraz nájsť zmysel života, spoznať vôľu Toho, vďaka ktorému vôbec život existuje, spoznať pravidlá Najvyššieho? Nestojí zato, snažiť sa už na Zemi usporiadať si celý svoj život podľa Jeho svätých zákonov, aby sme mohli po odchode zo Zeme žať len to dobré?

Ľudstvo chce žiť večne, hľadá sa elixír života, avšak len máloktorí pútnici si uvedomujú, že ten túžobný večný život sa neodohráva tu na Zemi, ale tam hore, vo svetlých výšinách, kam sa po „vyučení" máme vrátiť.

Každý by chcel žiť večne, ale nie každý pre to všetko aj urobí.

Medzi veriacich bola vštepená zákerná myšlienka, že Syn Boží nás spasil svojou smrťou na kríži, ale len niektorí z nich vedia, že Ježiš sám mnohokrát zdôrazňoval, že len ten vojde do Kráľovstva nebeského, ktorý bude žiť podľa vôle Jeho Otca.

Je tu od Boha kladená podmienka pre život večný.

Tak sa podľa toho aj riaďme!

A tak, keď sa v živote mnohým nedarí podľa ich vlastných predstáv, podľa ich ľudskej vôle, začnú podliehať depresiám, napr. zo straty blízkych, z nezdarov v živote, z nervákov v súkromí alebo v práci, z nešťastných lások apod., ktoré neraz vyústia do nechuti žiť, do zbabelosti v podobe úteku od reality do rôznych závislostí a v neposlednom rade, žiaľ, aj do samovrážd.

Ľudia si poväčšine neuvedomujú, že každá depresia je takisto len dôsledok predošlého nedodržiavania večných Božích zákonov v živote postihnutého. Je to len spravodlivé vyúčtovanie za porušovanie Božích pravidiel, žatva za to, čo sa sialo predtým, žatva za to, že si postihnutý sám svoju ochranu oslabil skutkami, ktoré boli v rozpore s Božou vôľou.

Keby jedinou túžbou týchto nešťastníkov bola túžba po Svetle, keby mali jediný pevný Cieľ tam hore, v nebeských výšinách, ťažko by sa ich zmocnila akákoľvek depresia.

Len niekedy ešte v počiatkoch depresie dokáže človek zmobilizovať posledné zvyšky síl tak, že sa na to dianie okolo neho začne pozerať z nadhľadu - v rámci večnosti, a položí si otázku, či je to až také podstatné, čo sa deje v jeho okolí, či mu to naozaj stojí zato, aby si strachom zatvoril dvere do večnosti.

Mnohokrát sa atmosféra strachu vyvoláva umelo zo strany tých, ktorí sú služobníci temnôt, chcú ovládať iných, aby naplnili svoje túžby po moci. Ale oni takisto obdržia len také ovocie svojich skutkov, ktoré sú plodmi ich sejby.

Nikto neobdrží v konečnom dôsledku dobro za zlé skutky a nikto neobdrží zlo za dobré skutky.

Ľudia nechcú prijať skutočnosť, že tu nežijeme len prvý raz na planéte Zem, a potom sa čudujú, ako môže zlý človek odísť zo sveta peknou a pokojnou smrťou, zakiaľ dobrák trpel, nechápu, že aj ten zloduch bude žať za to zlo, ktoré napáchal, ibaže to odčiňovanie bude pre neho oveľa ťažšie v záhrobí než tu na Zemi.

Preto neváhajme, času je málo a naprávajme ešte na Zemi všetko to, čo sa napraviť dá.

V súvislosti so strachom zo smrti je potrebné ešte jednu skutočnosť uviesť na pravú mieru.

V každom z nás je určitá nejasná obava zo smrti.

Avšak tento cit sa netýka pozemskej smrti ako takej, ani spôsobu odchodu zo sveta, ale vyplýva z neurčitej obavy inej smrti - tzv. druhej smrti.

V poslednej časti Biblie, Nového zákona, v Zjavení Jána - Apokalypse je ohľadom druhej smrti viacero poznámok. Jednou z nich je veľmi dôležité varovanie od Boha, smerujúce prostredníctvom Jána ku nám, k pozemšťanom, opísané v závere Biblie [Zj.J: 21.kap, verš 1-8]:

XXI. Nové nebo a nová zem - 1 Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. 2 A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. 3 A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: "Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi. 4 Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo."

5 A ten, čo sedel na tróne, povedal: "Hľa, všetko robím nové." A hovoril: "Píš: Tieto slová sú verné a pravdivé." 6 A povedal mi: "Stalo sa! Ja som Alfa a Omega, Počiatok i Koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody. 7 Kto zvíťazí, zdedí toto; a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom. 8 Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť."

Z tohto jasne vyplýva, že strach zo smrti vyviera predovšetkým z nášho vnútra, z výčitiek svedomia, z vnútra našich duší, pretože sa máme obávať druhej smrti - duchovnej, nie tej prvej smrti - pozemskej!

Ak sa zaradíme na stranu horeuvedených poškvrnených zloduchov, čaká nás druhá smrť - večné zatratenie.

Ale ak sa postavíme svojimi životmi na stranu víťazov, napriek pozemskej smrti bude Boh s nami a my budeme môcť žiť tam, kde už viac žiaľu ani smrti nebude, pretože konečné víťazstvo bude patriť Svetlu.

Zaželajme preto našim zosnulým, našim blízkym, neznámym, trpiacim, zomierajúcim, aby ich jedinou túžbou sa stala túžba po Svetle.

Na záver by som rád uviedol myšlienku, ktorá mi prišla na pomoc, keď som aj ja na základe vnuknutí z temna začal mať občas neidentifikovateľný strach z toho, čo budeme robiť, keď to temno na zemi bude už na nevydržanie, keď anarchia prevládne nad poriadkom, keď sa naplnia apokalyptické predpovede zo Zjavenia Jána, čo bude, ak..., apod.

Doporučujem - ako jednu z možných pomôcok - na prekonanie zbytočných obáv a strachu:

„Moje pozemské telo mi môžu dokaličiť, zničiť, usmrtiť, ale môjho ducha, čiže mňa, nikto iný nezničí, keď to nedopustím ja sám.

Nebojím sa pozemského utrpenia, nebojím sa v pokore prijať údery osudu ako žatvu za moju predchádzajúcu sejbu, nebojím sa prijať údery zo strany temna, pretože v konečnom zúčtovaní chcem byť na strane víťazov v boji Svetla pri zničení všetkého temna vo stvorení, aby som mohol žiť a slúžiť Bohu vo večnosti."