Výročie Memoranda národa slovenského 7. Jún

Pamätný deň - čo je to za výročie ?

Zdieľať na Facebooku

Memorandum národa slovenského bol programový dokument slovenských štátoprávnych, politických a kultúrnych požiadaviek prijatý na slovenskom národnom zhromaždení 6.-7. júna 1861 v Martine. Autorom memoranda bol Štefan Marko Daxner.

Memorandum národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej prijalo Slovenské národné zhromaždenie 6. až 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine. Ako isto vieme, bolo veľmi potrebné a dôležité pre národ slovenský. Memorandum zdôrazňovalo potrebu zabezpečiť svojbytnosť slovenského národa a jeho rovnoprávnosť v rámci Uhorska, ktoré boli v tomto čase veľmi zanedbané.

Veľmi podobným a tiež veľmi dôležitým krokom boli tiež Žiadosti slovenského národa. Tie sa však odlišovali od Memoranda národa slovenského (ďalej už len MNS) tým, že nepožadovali len politický vývoj, ale hlavne požiadavku Hornouhorského slovenského okolia.

Memorandum predniesli najprv pred uhorský snem. Isto viete ako to dopadlo. Memorandum neuznali. A tak MNS predniesol Štefan Marko Daxner tentokrát už pred Vysoký snem.

V Memorande boli sformulované požiadavky, ktoré sa sústreďovali na politické a jazykové požiadavky. Požadovalo sa uznanie Slovákov za samobytný politický národ. Hlavnou politickou požiadavkou bolo vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia alebo Slovenského okolia ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov.

Jazyková požiadavka sa týkala toho, aby sa v úradoch, na súdoch a v školách ako úradný jazyk používala slovenčina. Veľký dôraz sa kládol na založenie Matice slovenskej.

Memorandum nežiadalo samostatný slovenský snem, ale len zastúpenie Slovákov v uhorskom sneme. Ostatné menej dôležité požiadavky:

• požiadavka na zriadenie Právnickej akadémie
• požiadavka na zriadenie katedry reči a literatúry slovenskej na univerzite v Pešti
• požiadavka, aby školy mohli vyučovať v slovenčine
• požiadavka, aby sa mohli vydávať slovenské hospodárske časopisy 
• požiadavka, aby sa mohli zriaďovať slovenské hospodárske spolky

Viedenská vláda splnila nakoniec len malú časť požiadaviek.

Povolila Založiť Maticu slovenskú a dve slovenské gymnáziá (v Revúce a turčianskom sv. Martine). K nim neskôr pribudlo gymnázium v Kláštore pod Znievom. Zásluhou Štefana Moysesa sa podarilo na krátky čas poslovenčiť gymnázium v Banskej Bytsrici. Toto boli najväčšie úspechy memorandového hnutia.

Napriek neúspechu ostalo Memorandum slovenského národa - požiadavka autonómie v rámci Uhorska a používanie slovenčiny ako úradného a vyučovacieho jazyka - hlavným slovenským politickým programom až do prvej svetovej vojny v roku 1914.

Štefan Marko Daxner :

Štefan Marko Daxner bol jeden z hlavných iniciátorov a autorov Žiadostí slovenského národa z roku 1848. V roku 1861 vydal brožúru Hlas zo Slovenska, ktorú poslal najvýznamnejším predstaviteľom Slovákov. Podstatou spisu bolo odmietnutie maďarskej teórie jednotného uhorského národa a požiadavka uznať Slovákov za samobytný národ. V roku 1861 sformuloval obsah Memoranda, ktorý vychádzal zo Žiadostí slovenského národa.

Š. M. Daxner,     J.M.Hurban,     J.Francisci

Najdôležitejšie bolo, že Memorandum slovenského národa požadovalo, aby sa vytvorila a zakotvila osobitosť slovenského územia do podoby Hornouhorského slovenského okolia. Nič však z týchto žiadostí ani len nenaznačovalo odtrhnutie sa Slovenska od Uhorska. Išlo skôr o prvý náznak o nejakú podobu školskej a kultúrnej autonómie. Napriek tomu, Uhorský snem Memorandum slovenského národa zamietol. Teda sľub panovníka z Októbrového diplomu o národnom rozvoji bol porušený, pretože Maďari nič nepripustili. Memorandum slovenského národa sa od Žiadostí slovenského národa odlišuje v tom, že požiadavky Žiadosti slovenského národa sa prezentovali skôr v rovine politickej (uznanie Slovákov za osobitný národ). Memorandum slovenského národa ide ďalej vtom, že vnieslo požiadavku Hornouhorského slovenského okolia. Išlo o posun od politických požiadaviek k štátno-právnym požiadavkám. Vnútorná štruktúra Hornouhorského slovenského okolia nebol v Memorande slovenského národa upravená. Hornouhorské slovenské okolie by sme mohli priradiť k dištriktu. Napriek tejto skutočnosti maďarská politická reprezentácia aj po zamietnutí Memoranda slovenského národa rozpútala protimemorandovú akciu, kde sa nútili obce aby sa od memoranda dištancovali. Slovenskí národní predstavitelia skoncipovali nový program, ktorý predložili vláde vo Viedni. Tento druhý dokument, vytvorený v roku 1861, bol predložený 12.12.1861 a označený ako Viedenské memorandum.

Členovia delegácie, ktorá predložila Memorandum uhorskému snemu:

Dobové zobrazenie memorandového zhromaždenia, na ktorom sa zúčastnilo päťtisíc ľudí:

Reliéf na budove evanjelického kostola v Martine, pred ktorým sa konalo memorandové zhromaždenie (autor akad. sochár Ján Koniarek)

Memorandum národa slovenského, 1861. Archív Slovenského národného múzea v Bratislave, zbierka Národné kultúrne pamiatky

Memorandum národa slovenského
z roku 1861 patrí k najvýznamnejším dokumentom, ktoré
sa spájajú s národnoemancipačným procesom Slovákov.
Odráža zámer vedúcich slovenských osobností ustanoviť
základný štátoprávny rámec riešenia slovenskej
otázky v období, keď sa v Habsburskej monarchii
obnovil ústavný systém vlády a rozhodovalo sa
o vnútornom usporiadaní štátu. V rámci nových pomerov
bolo snahou všetkých potláčaných národov monarchie
ovplyvniť prijatie legislatívnych noriem, v ktorých by
sa zakotvili ich práva na ochranu a rozvíjanie svojej identity
a zabezpečilo by sa ústavné postavenie všetkých
národov na základe rovnoprávnosti.

V dňoch 6. - 7. júna 1861 sa v Turčianskom Svätom
Martine uskutočnilo Slovenské národné zhromaždenie,
reprezentatívne fórum zástupcov slovenských mestečiek
a obcí. Prijalo politicko-programový dokument s názvom
Memorandum národa slovenského, ktorý definoval hlavné
požiadavky Slovákov na uplatňovanie národnej identity
v štátoprávnej, politickej, kultúrnej a jazykovej oblasti. Jeho
hlavným tvorcom bol Štefan Marko Daxner. Zhromaždenie
zvolilo Stály národný výbor na čele s Jánom Franciscim
a poverilo ho úlohou uvádzať do života prijaté uznesenia,
medzi nimi i založenie Matice slovenskej.

Prvá zásadná požiadavka Memoranda sa týkala uznania
a zákonného zabezpečenia svojbytnosti Slovákov ako národa
a ich práva používať svoj jazyk vo všetkých sférach verejného
života.

Druhá zásadná požiadavka zdôrazňovala, že uznanie
národnej svojbytnosti sa musí spájať s územím, ktoré Slováci
obývajú. V memorande sa požadovalo, aby národné územie
bolo administratívne vyčlenené pod názvom Hornouhorské
slovenské Okolie. Obe požiadavky sa v Memorande
zdôvodňovali historickými a právnymi argumentmi, ktoré
vychádzali zo súdobých definícií národa a zohľadňovali pritom
skutočnosť, že Uhorsko je viacnárodným štátom a všetky
národy by mali mať rovnaké práva.

Treťou požiadavkou bolo uplatňovanie zásady národnej
rovnoprávnosti tak, aby sa slovenčina používala vo verejnom,
občianskom, cirkevnom a školskom živote, vrátane práva
používať ju v najvyšších štátnych úradoch. Obhajovalo sa aj
právo Slovákov na vyššie vzdelávacie a kultúrne ustanovizne.

V štvrtej časti Memoranda sa Slováci prihlásili k myšlienke
solidarity s Rusínmi, Rumunmi, Srbmi a Chorvátmi, s ktorými
mali rovnaké požiadavky na upravenie vzťahov medzi národmi
v rámci spoločného štátu. V zmysle občianskej rovnoprávnosti
požadovali zamedziť rozličné podoby diskriminácie nemaďarského
obyvateľstva.

Memorandum predložila delegácia 27. júna 1861 uhorskému
snemu. Panovník František Jozef I. však snem onedlho
rozpustil a o slovenských požiadavkách sa už nerokovalo.
Neúspešná bola aj deputácia u panovníka 12. decembra
1861 vo Viedni. Predložila mu Prestolný prosbopis
s požiadavkami, ktoré konkretizovali postavenie Okolia
v rámci Uhorska a jeho vnútornú správu. Panovník však
navrhnuté zásady odmietol akceptovať a formálne prisľúbil,
že práva nemaďarských národov v Uhorsku sa stanovia
podľa osobitného zákona. Národnostný zákon z roku
1868 odrážal však koncepciu Uhorska ako maďarského
národného štátu a mal len deklaratívny charakter. Formálne
zakotvil niektoré jazykové a kultúrne práva príslušníkov
nemaďarských národov, ale len ako jednotlivých občanov.
Vylučoval však priznanie národnostných práv na kolektívnom
základe. Napriek platnosti sa však jeho ustanovenia
v praxi nikdy neuplatňovali a ostávali iba „mŕtvou literou."

Hoci požiadavky Memoranda zostali nenaplnené, malo mimoriadny
význam pre identitu, sebauvedomenie a národný
vývin Slovákov. Ukázalo schopnosť a pripravenosť vedúcich
slovenských činiteľov aktívne vystupovať za národné záujmy
a prezentovať ich príslušnými politickými, teoretickými
a právnymi argumentmi. Memorandový program, najmä
jeho princípy národnej identity a rovnoprávnosti, tvorili
základnú platformu riešenia slovenskej otázky a národnej
emancipácie až do rozpadu Rakúsko-Uhorska roku 1918.